Viva la Pro France

Nebudem opäť strašiť s výsledkami a opisom pretekov. Tento článok venovaný podujatiu Quiksilver a Roxy Pro France vás zavedie viac do zákulisia. Porozpráva vám, ako chodí život na pretekoch svetovej série a akí sú surferi, keď si vyzlečú súťažný dres.

Písal sa rok 1987, kedy sa vo Francúzsku začala história veľkého surfingu. Predstaviteľom mestečka Hossegor sa podarilo splniť si svoj sen a na pobrežie Atlantického oceánu pritiahli originál podujatie v rámci svetovej surfovej série ASP. Vtedy to ešte pravda nebolo slávne Quik Pro, všetko mal pod palcom konkurenčný Rip Curl. Na prelome milénia si však Quiksilver povedal, že keď už má kúsok dole cestou (v San Jean de Luz) svoju európsku základňu, prečo nevyužiť vplyv a nestať sa krstným otcom najväčšieho surfového sviatku „Starého kontinentu“. Prvý ročník Quiksilver Pro France sa bohužiaľ v dôsledku 11. septembra 2001 neuskutočnil, no od sezóny 2002 už všetko fičí ako má.

Odvtedy sa surfová komunita v Krajine galského kohúta, ale aj vôbec v celej Európe, teší na príchod jesene. Práve na prelome septembra a októbra totiž na „West Coast“ prichádza vlnobitie, ktoré si všetci profíci na tour, ale aj rekreační surferi nemôžu vynachváliť.

Ja osobne som si toto kúzelné obdobie vychutnal prvýkrát vlani, keď som sa ako úplný surfový amatér vybral na kurz surfovania do Hossegoru. Nešiel som tam náhodou, už predtým ma tento šport lákal a vždy som si to chcel vyskúšať, ale dlhé roky moje leto vypĺňali iné aktivity a povinnosti. Minulý rok som si však povedal, že ak nie teraz, tak nikdy. Klikol som teda surf-trip.sk a zúrivo som si hľadal vyhovujúci termín. Po španielsky panimajem, Bali by bolo super-cool, ale keď som uvidel, že jeden kurz bude práve v čase, kedy sa v "Hossáči" konajú preteky svetovej série ASP, neváhal som ani sekundu.

Pro France 2013 ma absolútne očarilo. Zažil som atmosféru, akú mi žiaden iný šport predtým neponúkol a môj postoj k surfovaniu sa navždy zmenil. Jednoducho povedané, zamiloval som sa. Nuž a ako tak plynuli dni, jedno slovo dalo druhé, stretol som zopár ľudí a hopla! O rok som sa do Francúzska vrátil ako akreditovaný novinár.

Kto si zažil zdrvujúcu, takmer 20-hodinovú cestu do Hossegoru, tak asi vie, aký je to úžasný pocit, keď človek vystúpi z auta a namiesto nacvičeného strečingu na pumpe sa mu potom na pláži rýchlo naruší rovnováha a zaborí sa hlavou do piesku (presne tak, je to naozaj jeden z najsilnejších zážitkov). Už pri príchode do mesta bolo jasné, že sa tu chystá niečo veľkolepé. Po uliciach viseli plagáty, na námestí stavali veľkoplošnú obrazovku a v obchodoch zapĺňali výklady tričká so šiltovkami Quiksilver a Roxy Pro France. Davy ľudí však stále nikde...

Do pretekov ale predsa len ostávalo ešte zopár dní, tak som voľný čas využil na sebazdokonaľovanie v tomto pre väčšinu Slovákov stále neznámom športe.

...a potom sa začalo dobrodružstvo. Ženský kontest, Roxy Pro, štartoval o čosi skôr ako ten mužský. Prvé dva dni sa nejazdilo, ale keď som si potom pozrel predpoveď na sobotu a tá vyzerala veľmi príjemne, povedal som si, že je na čase ísť si po svoju akreditáciu, ktorej som mimochodom stále neveril, že ju mám (v jej pozadí je totiž komplikovaný proces, ktorý sa nám v Boardlife našťastie vďaka pomoci slovenského a českého Quiksilveru spolu s francúzskou agentúrou Agence Olivia PAYERNE podarilo dotiahnuť do úspešného konca).

Ako som tak išiel k obrovskému stanu, ktorý organizátori na pláži postavili, všimol som si, že vedľa mňa si navliekajú Hurley neoprény až veľmi podozrivo profesionálne vyzerajúci borci. Nechcel som im však kaziť intímnu chvíľku, tak som pokračoval v mojej ceste. O čosi neskôr, keď som už kráčal hore pieskovou dunou, ktorá vedie k oceánu, ma títo dvaja dobiehali a nahlas sa rehotali. Keď som sa spamätal a uvedomil si, že okolo mňa prefrčal Kolohe Andino a Nat Young, vedel som, že som na správnom mieste. V stane som síce už nikoho nezastihol a na novinársku pásku som si tak musel ešte chvíľku počkať, ale to mi vôbec nevadilo. Vo vode, pár metrov odo mňa trénovali najlepší surferi sveta.

Pre prípad, že by mal niekto pochybnosti, som si dovolil odfotiť aj toho, ktorý sa aktuálne môže oficiálne pýšiť titulom „najlepší na svete“. Mick Fanning sa osobne pristavil, bez problémov sa so mnou cvakol a utekal sa šantiť za ostatnými do vody. Viete si to predstaviť: Francúzsko, oceán, západ slnka a line up plný profesionálov. Čistá romantika!

Na ďalší deň som sa zobúdzal veľmi skoro a s veľkou radosťou, pretože som vedel, že zažijem opäť niečo skvelé. To som ale ešte netušil, čo všetko si na mňa Pro France prichystalo. Pri východe slnka som sa opäť prechádzal po dune, keď tu ma zrazu dobehol Adriano De Souza. Pozdravili sme sa fist bumpom a trochu sme pokecali o tom, ako sa mu zatiaľ vo Francúzsku páči ako to, že niekto zo Slovenska je novinárom na surfových pretekoch. Milý to chalan, čo vám budem hovoriť. Poďme radšej už ku kočkám, ktoré otvárali svoje prvé kolo.

Rána boli v Seignosse (susedné mestečko Hossegoru, kde sa tento rok konali preteky) pomerne chladné a asi aj preto boli pláže prázdnejšie a novinári menej akční. To však mne perfektne vyhovovalo, pretože ideálnejšie podmienky na odchytenie si niekoho na krátke interview už ani nemohli byť. Baby boli všetky neuveriteľne ochotné, nabité super energiou a vysmiate od ucha k uchu. Mimochodom, dali vás všetkých aj pozdravovať.

Surfové preteky nie sú jednodňovou záležitosťou a ja som bol za to vďačný každú sekundu, ktorú som na Pro France strávil. Neskôr sa totiž medzi pôvabné surferky zamiešali aj vymakaní surferi a vtedy to vypuklo. Ako sa tak doobeda vždy postupne otepľovalo, začali sa diať veci. Spomínal som predtým málo ľudí? Zabudnite na to. Pláž bola plná zvedavých fanúšikov. Stretli ste tam mladučké talenty, ktoré prišli zohnať podpis od svojho idola, starých veteránov, ktorí určite nechápali, kedy sa všetci stihli naučiť na doskách lietať, ale aj atraktívne slečny, ktorých misiou bolo uloviť si svojho šampióna. A do toho všetkého si domyslite špičkových surferov, ktorí nemajú problém ísť z vody aj 20 minút, len aby vyhoveli každému fanúšikovi. Zažil som už množstvo športových podujatí, väčších aj menších, ale na žiadnom nepanovala takáto priateľská atmosféra a nikde by ste nenarazili na takých ochotných športovcov. Aj preto je surfovanie surfovaním a ja verím, že surfovaním ešte dlho ostane.

Ľudia, ktorí každoročne zavítajú na Quiksilver Pro France si to vážia a svojich hrdinov za ich ochotu aj patrične odmeňujú. Či už burácanim, keď sa niekomu vo vode podarí nádherný barrel, alebo mohutným potleskom pri odovzdávaní trofejí víťazom. Okrem toho vraj Francúzsko lámalo rekordy aj čo sa týka počtu online divákov, čo je len dôkazom toho, aké veľké meno má tento event vo svete. To už nebude náhoda. Ide o kombináciu množstva faktorov. Pekné prostredie, ktoré dýcha surfovou kultúrou, veľmi príjemných 25 stupňov na začiatku októbra, ochotní ľudia, s ktorými (aj keď nevedia inak ako po francúzsky) sa dá vždy dohovoriť a ako mi potvrdil John John Florence, Julian Wilson a aj Carissa Moore – „Food’s good, so can’t complain.“

A nesťažujem sa ani ja. Pro France ma už po druhý raz v živote ničím nesklamalo a úsmev na tvári mi zrejme ešte vydrží poriadne dlho. Aj to je dôkazom toho, že keď sa šport robí dobre, dokáže ľuďom prinášať radosť. Často na rôznych portáloch čítam v komentároch kritiku voči ASP (Association of Surfing Professionals), no keby títo „mudrlanti“ videli, čo sa deje všade inde, asi by boli radi, že sú radi.

Ou, skoro by som zabudol. Pozdrav dodatočne posiela aj víťazka Roxy Pro France – Tyler Wright.

Veľká vďaka Tyler za snahu a aj všetkým ostatným za to, akí sú to strašne pohodoví ľudia.

Merci France,

Au revoir et à bientôt!